Deň ôsmy: Moje detstvo (+fotky)

24. dubna 2015 v 22:47 | Yummy^^ |  30 dní o mne (som ja len taký narcis :D)
Meow! ^^
Téma dnešného dňa je fantastická.
Kto by nemal čo povedať o svojom detstve?
Je jedno aké hrozné bolo, spomienky aj tak ostávajú.
A to moje bolo v dobrých podmienkach a skvelej rodine, nemám sa čo sa sťažovať.
Ale toto nie je beletrizovaný životopis a tak vytiahnem nejaké spomienky, priblížim čo som v tom čase robila vo svojom voľnom čase (bolo ho toľko ako je teraz povinností :D) a aký som mala pohľad na svet.
Lahoda.
Oh a ešte, budem sa sústrediť hlavne na detstvo asi do 6. roka svojho života, keď ešte Rasťo (mladší brat) nebol na svete.


Nuž tak na začiatok, čo vás zaujíma celkom určite - nie, nemala som žiadnu "detskú" lásku :D
Ja som sa skôr s chlapcami hrala, predsa len vyrastať pri o 5 rokov staršom bratovi zanechá stopy.
No to neznamená, že som sa nehrala s klasickými bábikami, to nie.
Bola som však taká obojstranná, aj to aj ono.

S Lacom (to je môj starší brat, písala som to už niekoľkokrát ale zvyčajne zmieňujem priamo meno, nie postavenie v rodine) sme sa bili.
Veľmi často, ako dobrí súrodenci.
Ale nie celý čas a rozhodne to bolo v rámci súrodeneckých vzťahov, pre Laca som bola mladšia sestrička.
Hrala som sa na dvore (bývame na dedine s obrovským neoploteným dvorom, 200 metrov za domom/pred domom máme les, bolo kde sa hrať :D) s jeho kamošmi, hrala som sa v dome s jeho kamošmi, pozerali sme každý večer Pokémonov a Power Rangers, ohadzovali sa Legom (bol to istý druh hry na schovávačku, veľmi špecifická hra s mimoriadnymi pravidlami na princípe vojny, v tme) alebo sa v zime sánkovali.

Rodičia sa nám (vravím nám pretože je logické že sme vyrastali spolu :D) venovali dosť.
Síce je pravda, že som 4. rok svojho života strávila zvyčajne u babky z otcovej strany.
Mama už nemala materskú, oco taktiež chodil do práce, Laco do školy...
Úplne sa pamätám, ako som naobed chodila spať a počúvala som kikiríkanie babkinho, ale aj okolitých kohútov.
Čo mi pripomína že som z toho babkinho mala hrozný strach a ak sa nemýlim, pár krát ma klofol (slabé spomienky, pardón).
Ale viem že som bola nadšená, keď už žiadneho kohúta nemali, vtedy som spokojne mohla chodiť k sliepkam do dvora.
Babka tiež chovala prasatá a mávala zabíjačky (raz som tam bola, keď k ním ráno prišiel mäsiar, potom som už videla len nasekané surové mäso, strategicky ma stiahli z dohľadu :D).
Neviem presne kedy, ale niekedy keď som bola na prvom stupni ich chovať prestala.

Ešte k babke, v piatich jej zomrel manžel, dedko.
Cukrovka.
Na pohrebe som veľmi nechápala prečo všetci plačú a tak, ale potom som sa najbližšie asi 2 týždne v škôlke pravidelne nečakane rozplakala z náhleho prívalu žiaľu.
Škoda, že si na dedka až tak dobre nepamätám.
Jediná jasná spomienka je, keď som raz bola s ním sama v kuchyni a rozliala som na stole čaj.
Viem, že po mne strašne kričal.
Nie najmilšia spomienka, uznávam :D

U babky som prišla k početným zraneniam - od rozbitej brady (vyletela som u susedov z hojdačky na betón, aj teraz si pamätám tú bolesť), cez kolená či lakte.
Sladký to život...
Ale aby sme sa vrátili späť k rodičom, kde som odbočila od témy.
Tak teda, rodičia sa nám dosť venovali.
Chodili sme na množstvo výletov (často spojení aj so vzdialenou rodinou alebo tetami a strýkami), napríklad do ZOO a na boby-dráhu, na plte (tam sme vtedy parádne zmokli), k Štrbskému plesu, do Kežmarku k rodine na festivaly, na hrady, na Domašu, na festivaly do Medzilaboriec...
Skrátka v tom veku pri nás rodičia boli neustále.

O časoch, kedy sa už narodil môj mladší brat Rasťo nemá zmysel rozprávať.
Vtedy sa začali všetky na figu časy.
S Lacom sa už nebijeme roky, momentálne si myslím že je to najlepší brat na svete.
Ale s Rasťom?
To nie sú súrodenecké bitky a hádky.
To je hotová nenávisť.
Minimálne z mojej strany, každý deň ľutujem že ten rozmaznaný agresívny fagan je môj brat (a že sa totálne podobá na mňa v jeho veku, to nenávidím z celej duše - prečo musí práve Laco vyzerať ako adoptovaný?).
Už pred pár rokmi som prestala veriť že z toho vyrastie, zhoršuje sa to.

Ale ešte pár takých zaujímavostí z rôznych vekov...

Raz som od Laca dostala motykou po hlave.
Kopal burinu a ja som k nemu šla odzadu, zavolať ho na obed.
Nejako sa mu to skrátka podarilo.
Bola to riadna rana, ale keď som s tým potom bežala za otcom (ktorý vtedy stavial naše, vtedy len vzdialene budúce izby) povedal, že tam nemám žiadnu ranu.
Hej, to bolo dosť divné, nebola šanca aby mi tou motykou do hlavy nezaťal.

Mali sme za celý čas asi 5 morčiat (ak nie viac, ja sa na nich veľmi nepamätám) a každé skonalo inou a podivuhodnou smrťou.
Jedno zdrhlo na dvore, ďalšie prisadol Laco... :D

Prvý počítač sme kúpili (máme ho doteraz, lol) keď som bola tretiačka, ale aj potom som stále rovnako behávala po vonku.

Nikdy som ráno nevstávala skoro.
Je jedno či boli prázdniny alebo škôlka (škola), vždy som spala tak dlho, ako to bolo možné.
Napríklad taký Rasťo sa cez víkendy zobudí pred siedmou a ide pozerať rozprávky/na počítač.
Nepochopím.

Ako malá (teraz myslím do tých 3 rokov, kedy si to nepamätám) som bola veľmi tiché dieťa a naši so mnou nemali v spoločnosti problémy (napr. plač v kostole).
Tiež som vraj bola strašne roztomilá a každý z okolia ma chcel ísť kočíkovať :D

Často som bývala námesačná, kričala/plakala zo spania (tvrdia oni), budila sa ráno na zemi pri posteli (ako, preboha, ako som sa po tom páde nezobudila?! :D)...
Raz som z izby v noci vzala školskú tašku (druhý ročník?) a perinu a šla som s tým do kuchyne.
Tam ma našla mama a poslala spať, perinu som vzala, tašku nie.
Ráno som sa zobudila a bola som mimoriadne prekvapená, že sa moje taška teleportovala do kuchyne.
Tajomstvo toho celého mi objasnila až mama, keďže som pri ničom z noci nebola vedome :D
Inak som námecačná nebola už dlhooooo, chýba mi to.
Je vtipné počúvať, čo ste v noci robili :D
(Ale raz ma Laco zobudil na schodoch, keď som chodila námesačná po dome. Nechápala som, čo tam robím.)

Mala som krátke vlasy, vždy ma mama dávala strihaťna hríbika.
Vraj som nechcela nosiť sponky.
V prvom ročníku som povedala stop.
Odvtedy som za stoličkou v kaderníctve nesedela, len čo mi mamka zo dvakrát ufikla z príliš dlhých vlasov pár centimetrov.

Strašne som sa škerila.
Mala som taký úžasný úšľabok (ktorý som mylne považovala za úsmev vhodný na fotky) na svojej detskej tváričke :3

Čím sa dostávame k malému prídavku v tomto článku, dobovým fotkám! ^^

1. Spomínala som úškľabok?
Ten diabolský úškrn naľavo vám ukradne dušu a zdravý rozum.
Vy ste si azda nedávali s bratom na hlavu misky a nebúchali po nich vareškami? Mama z toho nikdy nebola nadšená :D
Už mi veríte?

2. Roztomilá som bola len ako malé mačiatko

3. U babky bolo vždy najlepšie
Mala som asi 2 lekárske súpravičky, kde boli aj tieto okuliare + nejaké to lekárske náčinie.
Samozrejme plastové :D

4. Prečo sa tak dobre pamätám na rodinné výlety?
Minimálne túto fotku milujem, oco je tam tak mladý a šťastný :)

5. A princezná spala kde to bolo možné a aj tam, kde nie
Najviac som spala na svadbách (viď hore) alebo keď ma brávali na bratove koncerty z orchestra.
Vždy som si našla miesto aj polohu.

---

Mala som vskutku pestré detstvo, a to boli len také výňatky.
A čo vy, čo za spomienku si vybavíte pri zmienke o detstve?
Mačacie labky s vami! ^^
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lenci Lenci | Web | 24. dubna 2015 v 22:56 | Reagovat

To je super jak sa škeríš :-D inak moja babka mala raz tiež takého kohúta, že som si vždy pre istotu vzala metlu keď som šla na dvor :-? A keď si spomeniem na detstvo, prvé čo sa mi vybaví je červená suknička ktorú som ako malé deco nosila.. neviem prečo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.