Pod lupou

11. dubna 2015 v 3:04 | Yummy^^ |  Denníček
/pri článku sa odporúča zapnúť tento soundrack, ak sa chcete naozaj vžiť do mojej situácie :)/
Heeej, som mimo, okey? Life is Strange je silná hra a stačili mi 4 časti let's-playu aby som bola schopná napísať článok o druhej ráno. Vážnejší článok.
(Life is Strange je epizodická interaktívna dráma, v ktorej sa dej zameriava na Max Caulfieldovú, fotografickú študentku, ktorá zistí, že má schopnosť v akomkoľvek okamihu ovládať čas, čím dokáže zmeniť dôležité udalosti. Max sa po piatich rokoch vrátila do pôvodného mesta, nastúpila na novú školu a vyrovnáva sa so životom outsiderky, pričom rieši problémy okolia. Hra má úžasný príbeh (a to som len na začiatku) a silný soundtrack (už len ten pri prvej časti). Totálne ma odrovnala, a to ju ani sama nehrám.)
Možno sa vám to nebude páčiť, možno ste sa vzdali už pred tou dlhou zátvorkou. Ten blog pozná mnoho ľudí, aj z môjho okolia, ale nečíta ho. Ľudia majú vlastné problémy. Ale toto je môj blog, blog patriaci Alex a je jedno pod akou prezývkou sa kedy prezentujem. Za tie štyri roky pôsobenia v tomto zmätku by som mohla usporiadať svoje myšlienky v osobnejšom článku.


Ako vravím, budú to moje myšlienky a postrehy. Možno si to prečíta niekto z okolia a zistí veci, ktoré by nechcel vedieť. Ktoré si o mne nemyslel. Možno to zmažem, možno tento článok skončí tak ako desiatky ďalších článkov o mojom živote v rubrike rozpísaných. Ale skúšam to. V slúchadlách soundtrack z prvej časti Life is Strange a hlava plná myšlienok.
Povedzme si to otvorene - v špoločnosti ľudí, s ktorými som vyrastala, sa necítim príjemne. Začalo to druhým stupňm na škole. Nič závažné, no v tomto období sa začínajú formovať ľudské charaktery. Zisťujete čo máte a nemáte radi, čo si o kom skutočne myslíte. Spravíte veľa hlúpostí, nebudete poznať sami seba, ste len na začiatku puberty, ktorá je len začiatkom dospievania. No postupom času si začnete všímať súvislosti. Veci sa ustália, znova nájdete svoju zaužívanú cestu, no tá sa pomaly mení. Vidíte určité náznaky, zmeny vo vašom vnímaní, zmeny v ostatných. Tak som si ja pomaly začala všímať. Občas prišiel deň, kedy som si povedala, že v okruhu priateľov nemám také silné miesto ako ostatní. A stupňovalo sa to. Niekedy som niečo naznačila na blogu, napríklad v článku pri piesni "Kamaráti" som spomenula niečo ako že toto ja nikdy nezažijem alebo také čosi. Niekedy som mala pocit že k ním nepatrím, no nikdy to netrvalo dlhšie než deň či dva a vždy sa našlo niečo, čo ten pocit utlmilo. No asi tak od marca už akosi nemôžem. Nemôžem sa ďalej tváriť že sa nič nedeje, aspoň tu na blogu nie. Necítim sa medzi priateľmi dobre. Nemám sa s nimi o čom baviť, viem že ma nikdy celkom nepočúvali ale teraz ma už vo väčšine prípadov úplne ignorujú, jediné čo môžem robiť je počúvať. Milovala som tých pár dní keď väčšina z nich odišla na talentové skúšky, bola chorá vo vlne chrípky či šla na sútaž. Milovala som, keď som mohla sedieť sama v lavici, netváriť sa že sa nič nedeje a poslušne počúvať ich problémy. Bolo to niekoľko sladkých ukradnutých dní pokoja. Nebolo to dokonalé šťastie, ale bolo to príjemné. Ako teplé slnečné lúče po treskúcej zime.
Teraz si možno poviete, že som im skrátka už dávno mala naznačiť, že sa mi naše priateľstvo nepozdáva. Ale ako? Poznám ich. Nie som ako ony, nie, možno to je ten kameň úrazu. Ak by som im povedala o svojich postrehoch, vysmiali by ma. Nie priamo, a to je ešte horšie. "Neodkopli" by ma, skôr by som ja sama odišla radšej ako prvá. A viete, nie je také ľahké po deviatich-piatich rokoch niekomu povedať niečo také. Pred koncom základnej, kedy musíme ako trieda riešiť toľko vecí a hlavný sprostredkovateľ som skoro vždy ja. Niečo podobné sa mimochodom stalo aj v minulej deviatke, tesne pred koncom. Tuším ani predtým to tam u nich nebolo ružové, každopádne tam bolo dievča (múdrejšie odo mňa, avšak taktiež boli starosti zvyčajne na nej) ktoré si ku koncu už nesadlo s ostatnými, avšak oni boli lepší kolektív ako my a tak sa dokázali aj napriek tomu akosi, aj keď neosobne, spojiť a doriešiť posledné "formality". Nedokázala by som potom normálne fungovať ako trieda, chcela by som sa od nich dištancovať a teraz to nejde. Chcem to nechať tak, stredná aj tak rozdelí naše cesty a čas mi uľahčí prácu. Sem-tam sa možno stretneme, pokecáme a bude to pokec spolužiakov, nie priateľov. Nebude na tom nič divné, je to bežná vec.
Čo mi robí starosti, je fakt že budem mať pravdepodobne osud ako Max. Alebo si znova nájdem ľudí, v ktorých spoločnosti sa nebudem cítiť dobre a nebudem toho rázu zastaviť to. Chcem si nájsť poriadnych priateľov. Chcem nájsť ozajstné priateľstvo aspoň v tejto etape života. Stačil by mi aj jeden jediný priateľ, človek ktorý by sa netváril že ma počúva. Ktorý by mi povedal že mám vo svojom slovnom prejave spomaliť alebo že ho práve to, čo vravím, veľmi nezaujíma. Niekto, pri kom by som si mohla poplakať. Áno, ja, človek čo nikdy nevidel Titanic a romantické či tragické scény mu vo väčšine prípadoch vypustia z hrdla ozveny smiechu. Kto by ma potom objal, podal vreckovky či pohár zmrzliny s tým, že raz bude horšie. Niekto, kto by mi povedal že som sa ráno mala priadne pozrieť do šatníka a kto ma nebude ohovárať za chrbtom. Nepotrebujem zástupy obdivoateľov, známych. Stačia mi skutoční priatelia, ktorý sa zrátajú na prstoch jednej ruky. Chcem tak veľa? Mám strach že áno. Je to 5 rokov, čo som spoznala niekoho nového. Nechodím medzi nových ľudí, nemám s kým. V našej "partii" sme 5 dievčat, 2 páry BFF a ja. Ak náhodou pár krát do roka zájdem do kina, len s nimi. Do mesta zvyčajne chodím sama, taktiež pri rozchodoch na výletoch idem svojou cestou. Toľko ľudí okolo a pritom sama. Preto sa bojím, neviem aké je to rozprávať sa s celkom novými ľuďmi. Čo ak niečoho takého nie som schopná? Čo ak ma ľudia skrátka neprijmu? Čo ak nenájdem nikoho, nenájdem priateľstvo? Toľko otázok a žiadna odpoveď. Chcem vypadnúť z tohto dusného prostredia ale nie preč, nechcem do úplne novej dimenzie. Bojím sa, tak strašne sa bojím odmietnutia. Možno som príliš divná, skrátka nezapadám a je jedno kde budem. Mám hlavu plnú otázok, tých istých, dookola. Nik v okolí nemá problém s nadviazovanm nových priateľov. Chodia von aj mimo školy. Ja nikoho mimo školu (našu partiu) nepoznám. Čo ak som len ja ten kameň úrazu, chorý subjekt ktorý nemá budúcnosť? Ako je možné že sa dokážem zveriť cudzím ľuďom na blogu, a osobne nepoznám nikoho, komu by som niečo také mohla povedať? Som sama so svojimi otázkami, uzavretá do seba. Víria mi v hlave, ako prach. Usadnú, znova vzlietnu, odrážajú slnečné ľúče. Možno som narušená a od totálneho šialenstva ma udržuje len spločnosť mačiek, jediných verných. Neviem, nemám potuchy. Možno je dobre keď to sem píšem, je možné že sa cítim lepšie. Ak to nájde niekto so slávnej päťky (okrem mňa), možno to bude tak dobré. Som sama s hlavou plnou svetov s vysnívanými verziami mňa, kde trávim čas kedy sa len dá. Taktiež jedna z vecí, čo ma drží nad vodou.
Prepáčte mi, ak sa v tomto texte vyskytujú preklepy či hrúbky. Sú tri hodiny ráno, píšem na blog revolučný článok a som zmätená. Ak ste sa dostali až sem, napíše mi komentár. Čokoľvek, smajlíka či len bodku. Nemusíte sa podpísať pravým menom, naťukajte do klávesnice náhodné znaky. Ale zanechajte mi komentár. Nedokážete si predstaviť, ako mi to pomože. Nezachráni to svet, ale aspoň raz budem vedieť, že dal niekto svoj čas na moje problémy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Melia Psyché Melia Psyché | Web | 11. dubna 2015 v 12:50 | Reagovat

Hrozně jsi mi připomněla moji osobu (ne tím, že bych psala článek ve tři hodiny ráno, protože to bych fakt nedala, zvlášť tak dobře jak ty, eh), připomněla jsi mi moje obavy. Vždycky mi to trochu dělalo starosti, že všichni maj přátele mimo školu a všude a tak, já mám ale jen pár přátel. Ale přišla jsem na to, že já jsem ve skutečnosti mnohonásobně šťastnější, protože tihle lidi stejnak žijou jen ve lži, každej je pomlouvá a ve skutečnosti jsou mnohem osamělejší. Seznamování se není třeba bát. Stačí bejt prostě tím, kým jsi, a to by byl teda svět mega na hovno (neříkám že není, ale tak špatný to tady zas není), kdyby sis s někým nerozuměla. Na střední se seznámíš s novýma lidma, a jistě to bude fajn. Aj když přijdeš o tejden pozděj, o to to bude lepší! Věř mi. Jen musíš svoje myšlenky (který nejsou hloupý) víc prezentovat. (fuuu, teď mluvím jak moje učitelka přírodopisu, hehe :D).
Zkrátka bych si nedělala starosti. Já mám sice přátele, ale v poslední době jen pár a ne úplně "pravých"... totiž, oni to jsou fajn lidi, ale mě zajímaj jiný věci. Takže jedinej opravdu úžasnej kamarád je pro mě M. A mě to stačí. No a jsem si jistá, že ty někoho takovýho najdeš. Už vidím článek z 16. září (ehm, septembra?), kdy budeš básnit o tom klukovi co sedí ve čtvrtý lavici a o tom, že tvoje spolužačka je skvělej člověk, s podobnými zájmy, haha. :-D :)
Chápu tvoje pocity, ale tohle se prostě vždycky nějak změní a ani nebudeš vědět jak, věř mi, já tohle zažila a ne jednou... :)

Pffff. Krásný upřímný článek ^__^

2 Alethea Alethea | Web | 11. dubna 2015 v 17:32 | Reagovat

Neboj sa - teraz to znie klišoidne a tak, ale - neboj sa. Bude to lepšie. Na základnej škole to takto väčšinou býva, ľudia tam bývajú ešte navyspelí a proste... Falošní. Nevravím, že takí sa strednej vyhnú oblúkom, ale myslím, že stredná bude taký fajn nový začiatok. Neexistuje, že by si sa tam nedokázala začleniť a nájsť si nových priateľov. Bude to v poriadku, ozaj sa nestrachuj. Skús to do septembra ešte nejako prežiť a potom uvidíš, sama budeš prekvapená ako zbytočne si sa trápila.
Drž sa, hlavu hore, dievča! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.